Prečo články o vede v Britských listoch vychádzajú nepodpísané?
alebo "Kto má nárok povedať: Král je nahý?"
(Jméno a adresa autora jsou známy. Omlouváme se za počeštění některých slovenských hlásek, český konverzní program si s nimi neví rady. JČ)
Kde ide o peniaze, pravda prestáva existovať. Existuje už len stret záujmov. Záujmov svetovej firmy disponujúcej miliardovým kapitálom investovaným do vývoja produktu, ktorého úlohou je zaplatiť investície + zisk a hlasu jednotlivca, ktorý sa dá umlčať. Umlčať jednoducho tým, že odborníkmi vyrobenými za peniaze tejto firmy sa vyhlási za nedostatočne kvalifikovaného a hlásajúceho bludy, i keby bol skutočný odborník a mal objektívne pravdu.
Že v oblasti špičkových technológií ide o skutočne velké investície, ktoré si väčšina malých firiem jednoducho nemože dovoliť, o tom nemusím dúfam dlho presviedčať.
Problém hájenia pravdy je zásadný. Výskum musí niekto financovať. A nejde o malé peniaze. Výchova odborníka trvá minimálne 10 -15 rokov za predpokladu, že sa stretnú osobnostné vlastnosti a peniaze. Ak sa stretnú len peniaze s vadami charakteru, proces možno zásadne urýchliť po formálnej stránke. A ludí možno korumpovať. Vedci sú úzko špecializovaní. Nezískanie grantu sa rovná rekvalifikácii na projekt a pod vedením odborníka, ktorý peniaze získal. Tituly a publikačný list slúžia ako argument pre získanie ďalších peňazí pre prežitie. V podmienkach bývalej ČSFR sa neúspech u grantovej komisie rovná úplnej rekvalifikácii, napr. na obchodníka, či podnikatela, kde sa ešte uplatní aspoň časť vzdelania a inteligencie.
Alebo to znamená sa pokoriť, rekvalifikovať sa len mierne a klesnúť zo samostatného bádatela na vysokokvalifikovaného laboranta. Takže máme vedcov, ktorí sa pokorili i viackrát. Čím častejšie, tým sú spravidla úspešnejší; aspoň formálne. Máme samozrejme aj výnimky. Tieto ašpirujú na normálne pracovné podmienky a vstupujú do medzinárodnej konkurencie. A neradi sa vracajú na pracovisko odkiaž vyšli, ak sa im podarilo v medzinárodnej konkurencii uspieť. Lenže aj tam platia univerzálne vedecké pravidlá. Aspoň platia. Častokrát mne samému ide zle zo "vlezdoprdelizmu" vedeckého sveta.
Našťastie máme aj vysoké školy. Sposob financovania je nedostatočný, takže umožňuje si zachovať, aspoň pre niektorých, relatívne čistý štít. Ak sú skutočnými odborníkmi, vedia, čo im do odbornej úrovne kolegov chýba.
Chýbajú najmä peniaze, a tak vedia o relatívnosti svojej kvalifikácie. A vedia aj, aké je nebezpečné hlásať nepríjemnú pravdu. Preto zväčša mlčia. Tvária sa ako keby sa ich to nedotýkalo, a pritom sa zariadia po svojom. Chudobní a poctiví snívajú svoj velký sen ako urobia objav.
Investujú nadpriemerné nasadenie a to nielen časové, aby prišli k niečomu, kde sa im úsilie vráti. Frekvencia skutočných objavov nie je vysoká.
Nečudujú sa, že sa im to ešte nepodarilo. Lenže majú rodiny a žijú vo svete, ktorý si zvykol úspech merať peniazmi. Mladí a talentovaní prejdú postupne z bádatelského výskumu na sledovatelský až imitačný. A presadia sa.
"Už aj my sme schopní ..." A preto, že to tvrdí viacero kolektívov, pribúdajú citácie, a v konečnom dosledku aj vytúžený úspech meraný finančne. Nakoniec tvrdia len skutočnosti, ktoré sú zaplatené.
Kto teda može tvrdiť, že král je nahý? Len ten, kto málo riskuje. Teda odborník v inej oblasti. Nie náhodou najviac nových poznatkov vzniká interdisciplinárnych oblastiach, teda v tých, kde nikto nie je úplne doma.
Frekvencia omylov je velká a zo skúmania omylov sa častokrát zrodí pravda.
Technologický pokrok sa može nazvať aj elimináciou omylov na rozdiel vedy, kde ide o generovanie nových poznatkov. Lenže v mase zaniknú tie podstatné, takže u skutočných objavov práve čas ukáže na ich doležitosť. To trvá roky, dokonca desaťročia. Normálne 15 - 20 rokov.
Velké firmy žijú z nápadov malých. Ešte pred tým, než sa rozbehne investičná mašinéria, svoje postavenie si poistia patentovo i publikačne a sponzorujú len prospešné stanoviská. Nezávislý výskum sponzorovaný nie je, a tak od určitej úrovne ani neexistuje. Mechanizmus ochrany investícií neumožní, aby existoval. A ak sa aj uskutoční, je spochybnený váhou najväčších autorít.
Takých, ktorí si nechajú najviac zaplatiť, takých, o ktorých nikto nemože tvrdiť, že nie sú kvalifikovaní. Pritom sú:
a) kvalifikovaní na niečo iné a v danej problematike ich kvalifikácia nie je mimoriadna,
b) sú kvalifikovaní v danej oblasti za peniaze hodnotenej firmy, teda spolupracovali na riešení ich problémov, alebo dokonca sú na ús u projektu finančne angažovaní.
c) sú závislí od finančných zdrojov. Ak je sponzorský úplatok dostatočný, pravda prestáva existovať.
d) nezávislí odborníci. Sú, lenže peniaze nedostanú. Mohli by sa totiž správať nezávisle.
Kto málo riskuje? - publicista. Ten len preberie názory odborníkov, častokrát len jediného, prípadne sa sám seba pasuje na odborníka v danej oblasti.
Publicista chce senzáciu, i keby mal názory odborníkov "upraviť". Nezávislý publicista je len o niečo menej zriedkavý ako nezávislý vedec. Takže stanoviská, dotýkajúce sa skutočných problémov a odborne fundované vychádzajú zriedka v masovokomunikačných médiách.
Až sa odborníci na to nemožu pozerať a napíšu článok. Lenže nepodpíšu ho, prípadne podpíšu niekoho druhého, napríklad publicistu. A ak zatnú do živého, signálom ich výrečnosti je spravidla alergická reakcia dotknutých komerčných záujmov, častokrát manifestovaná pomocou spriaznených autorít. (Autority sú predsa platené práve na to.)
Odborník riskuje celú kariéru, publicista honorár za článok. Ak publicista bude tvrdiť bludy, ale zdvihne to náklad, je pochválený. Ak pravdivý článok ohrozí príjmy z reklamy, je nežiadúci.
Autocenzúra smerom k zadávatelom reklamy je u časopisov mimoriadna. Veď častokrát nie je možná dlhodobá existencia časopisu (novín), ak príjem z inzercie je menší než polovica celkových nákladov.
Inými slovami, noviny a časopisy závisia viac od reklamných agentúr a sponzoringu, ako od platiacich čitatežov. Malou výnimkou sú len internetové e-ziny. Obávam sa, že len dočasne, kým nastúpi plná komercia aj sem.
Nebudú mať šancu. Profesionalizované médiá - zo zinov napr. brnenské Živě (velmi dobré), vytlačia média typu Britských listov na čítanie pre intelektuálne minority. A že autocenzúra existuje aj v BL svedčia nepodpísané články o vede v BL.
Najprv článok o vesmíre, potom o geneticky modifikovaných potravinách. Volajú sa vedecké, aby boli reakcie upravujúce tvrdenia článku do štádia normálu - provokácia napísaným - zodpovedný Čulík. Problém je v tom, že ten druhý je ovela lepší a závažnejší.
Väčšina geneticky modifikovaných potravín nie je o nič horšia, než ich prírodní konkurenti. To samozrejme platí iba obecne. Nebezpečná na nich nie je genetická modifikácia, ale absencia dlhodobého a nezávislého testovania ich konzumácie.
Na rozdiel od farmaceutických preparátov, kde ide o užívanie presne indikované v kombinácii s pomerne náročnou legislatívou určujúcou podmienky uvádzania do obehu včítanie testovania zdravotnej nezávadnosti a klinickej účinnosti, u potravinových aditív je možné temer všetko.
Dokonca úplne všetko: stačí si prečítať, pravda ak máte dostatok času, napr. nasledujúce články:
Ide o odborné texty, dosť dlhé, ale skutočne zaujímavé, a na rozdiel od ostatných príspevkov v tomto časopise, aj pravdivé, pravda, ak ako odborník v danej oblasti, dokážem ich argumentáciu objektívne posúdiť. Stoja za zamyslenie, akým mechanizmom je upravená legislatíva schvalovania látok na nekontrolovatelnú administráciu nových látok do potravín pre populáciu. Nie liečiv, ale potravín!
Ak by si niekto myslel, že sa ho to netýka, tak len jeden argument: geneticky manipulované polnohospodárske plodiny sú o 15 i viac percent lacnejšie ako nemanipulované. Náš trh je cenovo extrémne citlivý. Prakticky všetka sója sa k nám dováža. Čo myslíte, ktorá?
Principiálne sú neškodné. Bežnými testami (krmne testy potkanov, ťažké kovy, prípadne aj aflatoxíny a mikrobiológia) nemajú dovod byť eliminované. Prakticky nebolo preukázané ich dlhodobé používanie na dostatočne velkých vzorkách ludí. Postačuje to?
Testovanie sa koná práve teraz, práve na nás, práve v rozvojových krajinách. V krajinách Európskej únie je voči nim pomerne silná averzia. A ani nie pre ich zdravotné riziká, ale preto, že presúvajú peniaze od daňami subvencovaných domácich polnohospodárov za hranice.
Spotrebitelia v Británii si možu dovoliť nedoveryhodné potraviny nekúpiť, i keby boli najlacnejšie. A svetové potravinárske koncerny s výnimkou tých s centrálami mimo Európy, si nedovolia riskovať svoje meno v súvislosti s fámami o ich škodlivosti. Že nejde len o fámy a aké má následky pravda na jej hlásatela, svedčí spomenutý článok.
Čo je na geneticky manipulovaných potravinách závadné? Rýchlosť a nekompromisnosť, s akou sú uvádzané na trh. Od výskumu po masovú aplikáciu len cca tri roky, na rozdiel od klasického šlachtenia, kde celý cyklus trval niekožkokrát dlhšie, kde sa uskutočňovali štátne odrodové skúšky a zmeny v genofonde boli podstatne menšie. Podozrivé je najmä násilné umlčiavanie pochybovačov. A ak majú aj argumenty, je to nebezpečné nielen pre ich kariéru.
Autor si neželá byť menovaný.
Chce zostať odborníkom.
Poznámka JČ: Vysvětlení, proč některé články v Britských listech jsou nepodepsané, je zcela banální. Jde o neoriginální kompilaci z několika mezinárodních tiskových nebo agenturních zdrojů. Připravuje je Jan Čulík. Nedomnívá se, že by bylo férové označovat tyto texty, které nicméně mají v českém prostředí významnou informační hodnotu, svým jménem jako původní články. Nic jiného za tím není.
