Darujem milión! V akciách.
Alebo: Koľkokrát občan zaplatí kupónovú privatizáciu?

Dušan Slugeň

    Mŕtvola kapitálového trhu si pýta poplatky za uloženie i po svojej smrti. Občan zaplatil za ilúziu zvanú kupónová privatizácia viackrát a stále to nestačí. Spojenie štátneho monopolu a politikov plodí ďalší účet, ktorý má občan platiť až do smrti - za vedenie účtu v slovenskom Stredisku cenných papierov.

    Koľkokrát sme vlastne zaplatili privatizáciu? Môj názor je, že aspoň trikrát.

    Prvý raz, keď sa privatizovalo s vedomím, že občan, aby s privatizáciou súhlasil, musí dostať aspoň časť majetku. Lukratívny majetok sa privatizoval a  menšinové podiely, t.j. také ktoré nazakladali možnosť efektívnej kontroly sa rozptýlili v kupónovej privatizácii medzi občanov a fondy. Fondy boli znížením svojho podielu na 10 % obchodného imania vyšachované z hry o kontrolu majetku. Potom už nič nestálo v ceste špecificky česko-slovenskej hre prelievania aktív z  veľkých akciových spoločností s miliardovými majetkami cez niekoľko sprostredkovateľov na účty neznámych s.r.o alebo spoločností v zahraničí, ktoré spätne vystupovali ako investori kapitálového trhu. Títo si akcie vymieňali a  požičiavali, aby mohli tunelovať stále ďalšie a ďalšie firmy, až prakticky tri štvrtiny účastníkov kapitálového trhu úplne zmenili majiteľa a z materských firiem zostali len zadĺžené obálky zaťažené zamestnancami a pochybnými úvermi i investíciami. Tá časť, čo sa privatizovala priamo, však nedopadla inak. Ak niekto "kúpil" výhodne, t.j. pod trhovú cenu, a predal za cenu vyššiu, urobil predsa výhodný obchod. Prečo by sa staral o budúcnosť firmy, keď o svoju sa už postaral. Výhodne sa privatizovali najmä lukratívne nemovitosti a know-how firmy. Cena sa vypočítavala zásadne z ceny účtovnej, ktorá bola častokrát len malým zlomkom ceny reprodukčnej. Takže reprodukcia nepokračovala a firma niekoľkokrát zmenila majiteľa až sa jej cena priblížila skutočnej trhovej. A že po rokoch bačovania bola cena zostatku nižšia než pôvodná? Skúste nasťahovať neprispôsobivých parazitov (a nemyslím tým rómov ale ľudí so socialistickým ekonomickým a právnym vedomím vysokoškolskej kvalifikácie) do bytovky s  vedomím, že sa im nemôže nič stať, keď už to dostali temer zdarma a stejne bývajú vo svojej vilke. Nečudujte sa, keď si urobia piknik priamo v obývačke, použijúc parkety na ohník, ktorému pomôžu v horení vybitím okien. Dostaneme Luník IX v  rozsahu prehajdákaných stoviek miliárd.

    Druhýkrát zaplatil občan privatizáciu nedobytnými úvermi v bankách. Tieto úvery poslúžili ako štartovací kapitál pre likvidáciu firiem subdodávateľov bývalých socialistických kolosov, aby po presune likvidity od subdodávateľov sa finančne položili i tieto kolosy, ktoré ručili za požičané miliardy len svojím obchodným menom. Štátu zostali desaťtisíce nezamestnaných, podnikateľom zahraničné aktíva, z ktorých len malá časť stačila na skorumpovanie zastupiteľskej demokracie a  súdnictva do tej miery, že dosiaľ nebol odsúdený ani jediný exemplárny príklad tunelovania, a legislatíva je taká deravá, že väčšina serióznych zahraničných investorov sa z tohoto trhu stiahla alebo vôbec neprišla. Máme len jedinú výnimku, a  tou je VW. Keď má celozávodnú dovolenku, prepad exportu zacvičí zo slovenskou menou tak vážne, že premiér išiel prosíkať, aby s tým čokoľvek urobili.

     Za jedným mercedesom stojí desať nezamestaných. Nie, nemáme toľko mercedesov ako je počet nezamestnaných/10. Ale máme toľko nezamestnaných, že za stratené pracovné miesta by sme mercedesov mohli kúpiť i dvakrát 50 000. Jedno pracovné miesto predstavuje investovaný kapitál 200 (obchodná firma) až 20 000 tisíc (high text), t.j. máme moderné prevádzky, kde jedno pracovné miesto stálo viac než 20 miliónov na zamestnanca vrátane upratovačiek. Ušetrených pár tisíc na  mzde je popri amortizácii kapitálu skutočne zanedbateľných. Ale napriek vysokým nárokom na kvalifikáciu, presnosť a spoľahlivosť zamestnanca, títo dostávajú síce nadpriemerné mzdy, ale mzdy stále nižšie než na ekvivalentných postoch v Brazílii, Mexiku, či dokonca aj v Indii. Tam už totiž trh pracovnej sily existuje. Demotivujúco pôsobia aj rozdiely v odmeňovaní v štátnej sfére, kde vysokoškolský odborník poctivo si vykonávajúci spoločensky náročnú prácu je v odmeňovaní ďaleko za asistentkou v banke, alebo montérom v rovnako štátnom monopole v energetike, plynárňach, ale aj kanalizáciách, dokonca i šoférom MHD. Je viacmenej zázrakom, ako ešte prežívajú malí podnikatelia, ku ktorým sa úvery prakticky nedostanú a musia operovať s kapitálom neprimerane nižším, častokrát živiac seba a  svoju rodinu z párstotisícového základu. Nerobme si ilúzie, ich zárobok častokrát nedosahuje ani priemernú mzdu v národnom hospodárstve. Majú len viac hrdosti a  cti ako tí, čo rezignujú a chodia si po sociálnu podporu. Poznám viacerých poctivých podnikateľov a nezávidím im.

    Tretíkrát, ako je všeobecne známe, platíme privatizáciu v nefunkčných a  predražených službách štátu - od školstva, cez zdravotníctvo až po sociálne a  dôchodkové zabezpečenie. Pracujem v školstve a vidím, že šetrenie už ide jednoznačne na úkor kvality. Zdravotníctvo je vo faktickom finančnom konkurze a  bez priamych platieb (ako inak nazvať úplatky a rôzne formy spoluúčasti) sa človek nedočká adekvátnej starostlivosti za ktorú platí zo zákona. 85 % národného dôchodku už ide cez privátnu sféru, a tak zanikajú možnosti štátu prerozdeľovať zisk z výnosov podnikateľskej činnosti do sociálnych služieb. Na Slovensku nedodržiavajú ani zákonné nároky dôchodcov, keď zvýšenie dôchodkov o 10 % namiesto zákonom garatnovaných 19 % je v zápätí anulované 15 % štátom vygenerovanou infláciou všeobecného zdražovania energií, ktorá sa dnes premieta do univerzálneho zdražovania všetkého z domácej produkcie. Už dnes je reálna hodnota dôchodku reálne nižšia než pred valorizáciou, ktorá bola v septembri 2000. Po pravde, musíme si priznať, že štát musí splácať staré dlhy, sanovať banky (dotovať presunom dubióznych aktív na  štát), kupovať akcie VSŽ drahšie, než za koľko ich obratom predá záhraničnému investorovi len preto, aby okamžite nepribudli ďalšie desaťtisíce nezamestnaných. Lenže tie pribudnú rovnako, tak ako nebude možné stavať potemkinovské dediny umelej prezamestnanosti na cudzí, teda vlastne náš spoločný účet do nekonečna. V dlhoch platíme aj dlhy nepodarenej privatizácie. Pri dvadsaťpercentnej nezamestnanosti sa skutočne otriasa podstata štátu a každé percento naviac zvyšuje riziko sociálneho výbuchu exponenciálne. Zrátajúc infláciu a nezamestnanosť spolu, oprúc sa o predstavu, že v EÚ by mala byť jednociferná (max. 3 + 5-6, nás od ekonomickej integrácie delia svetelné roky). Máme regióny, kde nezamestnanosť dlhodobo osciluje okolo 30 % a odtiaľ utekajú nielen cigáni. Máme aj osady s nezamestnanosťou vyše 90 %, a tam chodia vari už len zahraničné delegácie. Rómska otázka je predovšetkým problémom pracovných príležitostí pre nízku kvalifikáciu. Kde ich vziať? Na Slovensku nie je práca ani pre pripôsobivých vysokoškolákov, a tak sa postupne opätovne rozbieha emigračná vlna. Odchádzajú najschopnejší, z ktorých časť sa už nikdy nevráti a najúbohejší, ktorých nám svet s  radosťou vracia ako bumerang.

Je možné privatizáciu platiť i viackrát ?

    Samozrejme, presviedča nás o tom stupidita monopolnej moci. Koalícia, ktorá na Slovensku vyhrala rovnako opozmluvne len strachom z mečiarizmu dnes namiesto riešenia problémov ekonomiky naďalej rozrýva právny poriadok kreovaním a prehlbovaním výnimiek z praviel natoľko, že zákony sú na smiech nielen podnikateľom. Na smiech sú preto, lebo už málokto plače. Známy - podnikateľ - sa mi nedávno priznal, že nemá strach z výpalníkov so samopalmi, ale z  výpalníkov s pečiatkou. Ak by totiž nezaplatil ozbrojencom, stále má šancu odpovedať na silu silou. Aj mafiáni sú len ľudia a občas ustúpia, prípadne sa s nimi dá dohodnúť. Ale ak by dodržiaval v podnikaní všetky predpisy a vyhlášky, netrvalo by viac než niekoľko mesiacov, než by sám na seba musel uvaliť konkurz. V situácii, keď sa podvádzanie štátu a kupovanie potvrdení stalo pravidlom, nie je možné konkurovať bez neho. Takže na nezmyselné bezpečnostné a daňové predpisy najprv akože dopláca štát nižšou mierou výberu daní, ale nakoniec všetci občania, lebo ich dane zo závislej činnosti, príjmu, DPH, spotrebné dane, majetkové dane, dane z dedičstva a darovania a  koncesionárske dane financujú čoraz menej potreby občanov a čoraz viac rozprávkovo vysoké rozhadzovanie daní vyvolenými zástupcami - viď financovanie politických strán cez rozpočet, platených asistentov, a mimoriadne všestrannú imunitu kombinovanú s nútenou neschopnosťou polície, ktorá veľmi okato postihuje malé rybky, ale na veľké kusy si netrúfa.

    No a nakoniec to, čo ma podnietilo k tomuto príspevku. V jeden deň som sa dozvedel, že mám daňový nedoplatok vo výške jednosto korún a  súčasne o cenníku SCP. Nič to, zaplatil som rád, veď iná možnosť nebola. Tento nedoplatok bol z roku 1995 a viem o ňom len preto, že nová vyhláška ukladá vymáhať i takého nedoplatky. Lenže nedoplatok vznikol z fiktívneho zisku operácií na kapitálovom trhu. Predal som akcie, za ktoré som nakúpil akcie iné. Akcie, ktoré som predal, i tie, ktoré som za utŕžené peniaze kúpil majú dnes zápornú hodnotu. Podniky sú v konkurze, a  s ich akciami sa už dva roky neobchoduje.

    Pôvodné akcie z prvej vlny kupónovej privatizácie i investované reálne peniaze sa premenili na viac než tisíc tisíkorunových akcií, ktoré majú cenu zápornú. Na štastie na časť akcií v mojom vlastníctve bol v r. 1999 vypísaný verejný prísľub, takže to spoň čiastočne kompenzovalo moje straty z vytunelovania podstatnej časti môjho portfólia. Za praktickú skúsenosť s ochranou minoritného akcionára na kapitálovom trhu som zplatil školné, za ktoré by sa dalo vyštudovať MBA.