Ako je to s popieraním diabla katolíckou cirkvou?
So záujmom som si dňa 3.2.1999 v BL prečítal článok s nadpisom "Katolická
církev popírá existenci ďábla". Nebudem sa, najmä z časových dovodov, vyjadrovať
ku všetkým výrokom, ktoré obsahoval. Pokúsim sa najprv vyvrátiť tvrdenie
obsiahnuté v názve príspevku a dotknem sa tiež otázky všemohúcnosti Boha,
nastolenej v jeho texte.
Ako je to teda s uznávaním existencie diabla katolíckou cirkvou? V katechizme
(slovenské vydanie r.1998) je na viacerých miestach spomenutý diabol (satan) a
jeho posobenie. Teda nie je pravdou, že by katolícka cirkev odmietala jeho
existenciu. Nakoniec každá kresťanská cirkev odvodzuje svoje učenie od sv.
Písma. Tam je existencia diabla uvedená na viacerých miestach. Napr. v Novom
zákone sa vyskytuje slovo "Satan" 37x a termín "Diabol" 36x . (Tieto počty som
získal z elektronického vydania NZ a sú v nich zahrnuté aj odvodené prídavné
mená.)
Možno teda povedať, že pre kresťanov by problém jestvovania diabla nemal byť
diskutabilný. Iná je otázka jeho prejavov v súčasnosti. Katolícka cirkev túto
otázku riešila v dokumente De Exorcismis, ktorý bol impulzom k napísaniu
príspevku Petra Stanforda.
Nemal som možnosť čítať dokument De Exorcismis, takže
môžem poskytnúť iba sprostredkované informácie. Podla nich cirkev najmä
spresnila diagnostikovanie posadnutosti, pričom využila aj najnovšie poznatky z
oblasti medicíny. Stanovila tiež prísnejšie pravidlá pre výber kňazov
vykonávajúcich exorcizmus. Rozhodne v ňom nepoprela existenciu diabla.
Otázka všemohúcnosti Boha a jeho zdanlivej bezmocnosti voči zlu je velmi
jednoduchá a zároveň komplikovaná. Odpoveď pre veriaceho je v božom dare
slobodnej vole, ktorá odlišuje človeka od zvierat. Zvieratá konajú pudovo.
Človek sa može rozhodnúť pre dobro, alebo zlo. Prvá komplikácia je v otázke
definície dobra a zla (Ak malému synovi, ktorý má chrípku, zakážem ísť von,
vykonal som z jeho uhla pohladu zlý skutok, lebo som mu odoprel radosť z hry s
kamarádmi. Objektívne som vykonal dobrý skutok, lebo by sa jeho choroba zhoršila
a naviac by mohol nakaziť ďalšie deti.). Druhá komplikácia je spojená so
skutočnosťou, či človek svojim zlým konaním škodí okrem seba aj inému človeku.
To je velmi citlivá otázka. Odpoveď na ňu je velmi rozsiahla a jej akceptovanie
je podmienené darom viery. Jadro odpovede je v tom, že Boh rešpektuje slobodnú
volu človeka aj keď koná zlo voči druhému. Keďže je ale všemocný, nedopustí, aby
zlo nebolo potrestané. Ujma postihnutého je samozrejme tiež kompenzovaná.
Uvažoval som, či mám, alebo nemám poslať tento príspevok. Som totiž laik a
predchádzajúce riadky by mal písať teológ. Pokial ich niektorý z nich číta, nech
mi prepáči, ak niektoré moje tvrdenia nie sú celkom korektné.Dúfam, že v tomto
prípade sa nenaplní príslovie hovoriace o ceste do pekla dláždenej dobrými
úmyslami.
Vladimír Durec
