čtvrtek 21. prosince O B S A H Co je nového v České republice: Komentovaný přehled zpráv Odkazy: Výběr nejzajímavějších článků z  poslední doby Československo: Slováci nechceli samostatnosť (Edo Velecký) Rasismus: "Muž zabil Roma?" (Václav Pinkava) Zaměstnanost, podnikatelství a státní správa: Češi se uplatní na Západě, budou-li dostatečně kvalifikovaní a schopní (Vladimír Rott) Erotická reklama v Británii zakázána: Co je špatného na těle Sophie Dahlové (Daily Telegraph) Reakce: Reklama neeticky manipuluje hlavně slabé a bezbranné lidi (Juliana) Lékařství a léčitelství: Hrozí nám diktatura anonymních expertů (Eugen Haičman) Sociální zabezpečení: Valorizace starobních důchodů je diskriminační - požaduji nápravu (Karel Kleisner) Média a politika: Zamlčené jádro sporu o guvernéra (Miloš Štěpánek) Nedělní partie dvou hejtmanů - mediální ohražení (Miloš Štěpánek) Reakce po uzávěrce: Jak BL píší o České televizi: Jste věčný kverulant, Jane Čulíku, a BL jsou bulvární jako Blesk (Ivan Javorský) Ikona pro Vaši stránku... |- Ascii 7Bit -|- PC Latin 2 -|- ISO Latin 2 -|- CP 1250 -|- Mac -|- Kameničtí -|

Edo Velecký

Samozrejme, každému z nás je asi zrejmé, že v týchto rokoch sa na tému samostatnosti konalo nemálo prieskumov verejnej mienky. Relevantná časť výsledkov a analýz spomínaných prieskumov verejnej mienky je uverejnená napríklad v knihe Kipke/Vodička, Rozloučení s Československem, ISBN 80-202-0447-4, vydanej v roku 1993 v nakladateľstve Český spisovatel. Spoluautormi sú viaceré české, slovenské a nemecké osobnosti predstavujúce pestrú škálu názorov aktívnych politikov, historikov, sociológov, politológov, právnikov a ekonómov skúmajúcich predovšetkým zo svojho profesného pohľadu príčiny a vtedy predvídateľné následky rozdelenia republiky.

Pozrime sa teda bližšie na spomínané prieskumy verejnej mienky, ktoré sú predsa len lepším zrkadlom nálad verejnosti ako individuálna skúsenosť alebo ľudská pamäť. Pre zvýšenie prehľadu ich rozdelím do 4 skupín.

Prieskumy v rokoch 1990 a 1991 signalizujú v zásade drvivú spokojnosť so spoločným štátom. Prieskum z roku 1990 udáva, že len 5.3 % Čechov si predstavovalo svoju budúcnosť v samostatnom štáte, kým rovnaký názor na Slovensku zdieľalo 9,6%.Slovákov. O rok neskôr, v roku 1991 sú výsledky získané Institutem pro výzkum verejního mínění len mierne odlišné, počet zástancov samostatnosti je v Čechách 6%, kým na Slovensku 11%. Prieskumy z tohoto obdobia rukolapne popierajú tézu, že väčšina Slovákov vždy chcela samostatnosť.

K určitému zlomu vo verejnej mienke dochádza medzi obdobím od zhruba koncu roku 1991 až do volieb v roku júni 1992. Zdrojom tohoto zlomu sú predovšetkým nekonečné kompetenčné boje prejavujúce sa hlavne v neschopnosti doplnenej aj prinajmenej čiastočnou neochotou vládnych garnitúr dohodnúť sa na životaschopnej forme federalizmu alebo inej forme štátoprávneho usporiadania. Znechutená a dezorientovaná spoločnosť v oboch štátoch reaguje na túto skutočnosť doprevádzanú nárastom hospodárskych ťažkostí vzrastom preferencií uprednostňujúcich samostatnosť. Zaujímavé je, že počet prívržencov samostatnosti v oboch federálnych republikách sa percentuálne vyrovnáva a týždeň po voľbách predstavuje 16% podľa údajov už spomínaného inštitútu, kým zástancov spoločného štátu je ešte stále 80%. V záujme korektnosti je potrebné dodať, že zároveň existoval v danej chvíli reálny rozptyl medzi predstavami občanov v oboch republikách o tom, ako má tento spoločný stať vyzerať, Slováci uprednostňujú 30% vtedy propagandisticky opakovane preferovanú formu konfederatívneho usporiadania, kým Česi reagujú uprednostnením jednej centrálnej vlády a jej podporou okolo 38%. Napriek tomu alebo práve preto (ako sa komu páči...) víťazné politické strany zahajujú nevratný proces demontáže spoločného štátu. Samozrejme, nemienim rozoberať tento krok a jeho (ne)legitímnosť. Mojím cieľom je predovšetkým poukázať na skutočnosť, že jedno z vtedy používaných propagandistických zdôvodnení pokúšajúcich sa obhajovať tento postup prianím voličov nemá oporu vo faktoch a je v evidentnom rozpore s prieskumami verejnej mienky. A ak napríklad českej verejnosti bolo víťazstvo HZDS tlmočené ako prianie Slovákov po samostatnosti, tak sa ignoruje aj vtedy známa skutočnosť, že HZDS šlo do spomínaných volieb s hmlistým programom obsahujúcim 5 variant štátoprávneho usporiadania a len 18 % voličov HZDS podporovalo samostatnosť Slovenska.

Tretiu etapu vo vývine verejnej mienky predstavuje obdobie od volieb v roku 1992 do konca roku 1992. Túto etapu možno voľne charakterizovať ako záverečný zlom sprevádzaný ďalším významným nárastom preferencií pre prívržencov samostatnosti - ale zároveň až na jeden prípad (nečakane z prieskumu v Čechách) by spomínané preferencie nikdy v hypotetickom referende na rozdelenie republiky nestačili. Pritom preferencie kopírovali stav na politickej scéne, kde sa budúce rozdelenie stalo faktom a tak sa tento stav následne odzrkadľoval v prieskumoch verejnej mienky, čo je aj evidentne prieskumami dokladované. Tento trend je však zrejmý z celého ponovombrového vývoja: nie želania občanov sú motorom rozdelenia Československa, ale situácia na politickej scéne spolu s absurdným ponúkaním len toho druhého ako zodpovedného za údajnú bezvýchodiskovú situáciu dopĺňanú predstavami golddreamu po jej vyriešení (teda zbavení sa toho druhého) vedú k tejto zmene. Nárast preferencii prívržencov samostatnosti potom kulminuje pri už spomínanom prípade v novembri 1992, keď v Čechách by v prípadnom plebiscite podľa prieskumu hlasovalo za rozdelenie 42%, kým proti rozdeleniu 35%. Zaujímavá je pritom názorová odlišnosť medzi Čechmi (45% za, 35% proti) a Moravanmi (36% za, 43% proti). Na Slovensku však počet prívržencov samostatnosti ešte stále v rôznych prieskumoch osciluje okolo 30% a v žiadnom prieskume nemajú nádej na získanie potrebnej majority. Je teda zrejmé, že ďalšia časť skupiny občanov bola kritickým vývojom vo federácii v oboch republikách unavená a hľadala teda útechu v radikálnej zmene svojho náhľadu na formu spolužitia oboch národov. Zároveň sa zdá byť oprávnenou hypotéza, že v danej chvíli boli možnosti nárastu prívržencov samostatnosti vyčerpané. Mimochodom, z tejto analýzy je zrejmé , prečo časť profederálne orientovaných občanov Slovenska zazlieva českým politickým predstaviteľom, ktorí napriek tomu, že rozhodne poznali v tomto období tieto a ďalšie podobné výsledky prieskumov verejnej mienky, že nemali zábranu (a aj vrátane federálneho prezidenta V. Havla) predostierať českej verejnosti obraz slovenského národa hlásiaceho sa väčšinovo k právu na sebaurčenie, ktorému Česi nesmú brániť. Tak smutne skončilo strategické rozhodnutie českej politickej reprezentácie o nebránení Slovákom vo vytvorení sa samostatného štátu, ktoré sa v tomto období pretransformovalo do praktickej každodennej politiky kooperujúcej ale s menšinovým názorom obyvateľov Slovenska.

Záverečnou etapu tohoto prehľadu je potom prieskum verejnej mienky z marca 1993 konaný na Slovensku. Prieskum spätne skúmal hlasovanie občanov Slovenska v referende o rozdelení republiky. Proti bolo 50%, za 29%, nezúčastnilo by sa 13%, nevedelo sa rozhodnúť 8%. Toľko definitívne k mýtusu o tom, ako sme my Slováci chceli údajne prevažne samostatnosť - čísla majú dostatočne výrečnú opačnú dôkazovú hodnotu: nechceli.

Treba ale doplniť, že spoločný štát sa rozpadol predovšetkým vďaka procesom, ktoré zahájila a realizovala v prevažnej miere hlavne slovenská strana. Nakoľko boli tieto iniciatívy odôvodnené alebo nakoľko v očiach druhého národa splývali do temer unifikovaného boja Slovákov za samostatnosť, je problém oveľa širší ako je zamýšľaný priestor tohoto príspevku. Každopádne však vytvorili obraz gordického uzla, ktorý sa víťazné politické strany po voľbách v roku 1992 rozhodli preťať nelegitímnym rozdelením republiky a v rozpore so želaním väčšiny obyvateľstva oboch federálnych republík. Z tohoto hľadiska je rozdelenie republiky výrazným debaklom ako týchto politikov (história nezvykne odpúšťať), tak aj občanov, ktorí nedokázali alebo nepokladali za potrebné sa tomuto kroku postaviť na odpor. Demokracia nepracuje sama od seba, nie je to automat, ale vyžaduje permanentnú kontrolu verejných činiteľov spojenú predovšetkým s postupným obmedzovaním ich právomocí a teda osobnú angažovanosť. Našťastie, tento vývoj je predsa len badateľný v oboch nástupníckych republikách a aj preto možno dúfať, že aspoň po týchto skúsenostiach si verejnosť uvedomí, že vládcom v nich je ona, kým politik je len jej sluha. Ak toto ponaučenie už bude mať zosilňujúcu tendenciu, tak rozdelenie republiky nebolo zbytočné. A bude to síce znieť aj naďalej pateticky, ale už nebudeme môcť hľadať vinu opäť len v tých druhých, musíme sa poučiť sa z minulosti predovšetkým na našich vlastných chybách, aby sme zabránili v budúcnosti ich opakovaniu v ľubovoľnej forme a hlavne vo forme, ktoré stíhali opakovane náš spoločný štát. Je zbytočné pripomínať, že najbežnejšia výhovorka, ktorú sme používali, že na vine je ten druhý - Čech alebo Slovák - nebude už nikdy použiteľná. A je možné, že je to tak predsa len dobre a že to tak muselo byť: šťastné dieťa versaillskej zmluvy s nešťastným osudom nahradili neželané deti Novembra, o ktorých lepší osud sa už konečne postarajú predovšetkým ich občania.